Česká literatúra za feudalizmu

Jan Amos Komenský

Česká literatúra za feudalizmu (907-1780) - kultúrny vývoj v ranom feudalizme charakterizoval predovšetkým zápas medzi pohanstvom a nastupujúcim kresťanstvom, na našom území navyše aj stretanie sa latinskej liturgie so slovanskou bohoslužbou. Umenie slúžilo najmä bohoslužobným cieľom. Vznikla sieť kostolov a kláštorov, ktoré sa stávali strediskami literárnej a výtvarnej umeleckej činnosti. Slovenská kultúra historicky úzko súvisí s vývojom českej, preto v tomto článku najprv zmapujeme ako sa vyvýjala česká literatúru za feudalizmu.

Česká literatúra zaberá medzi európskymi literatúrami osobitné postavenie svojou demokratickosťou, výrazom túžby po sociálnej a národnej spravodlivosti. Významné bolo to, že Slovania už od začiatku prijímali kresťanstvo v jazyku blízkom ľudu, kým v ostatnom svete používala cirkev jazyk, ktorý nebol laikom zrozumiteľný - latinčinu či gréčtinu. Črty ľudovosti a spojenie s nižšími vrstvami obyvateľstva sa presadzujú v českej kultúre výrazne počas celého jej rozvoja, hoci nie vždy s rovnakou intenzitou (najvýraznejšie v husitskom období, v čase národného obrodenia a v socialistickom hnutí).

Prvky staroslovienskej tvorby po zániku Veľkej Moravy nachádzame napríklad v počeštenej podobe piesne Hospodine pomiluj (zo zač. 11. st.). O čosi neskoršie sa začína na českom území, rozvíjať latinská literatúra, ktorá prevládala až do 12. storočia. K jej najcennejším pamiatkam patrí predovšetkým Kosmova kronika (12. st., autor cirkevný hodnostár Kosmas, 1045-1125) a tzv. Kristiánova legenda (Václavská, z druhej pol. 10. st.).

Po počiatočnej prevahe literatúry s náboženskou tematikou sa v období vrcholného feudalizmu (od pol. 13. st.) začína proces laicizácie, do literatúry okrem kňazov prenikajú aj autori spomedzi šľachticov. Dokladom o začatí používania českého jazyka je pieseň Svatý Václave (12. st.). Popri literatúre s náboženskou tematikou (Legenda o Judášovi) pribúdajú svetské námety (Alexandreis, Dalimilova kronika). Od polovice 14. storočia vstupuje do literatúry aj meštiansky život, tvorba sa začína deliť podľa svojho určenia na náročnú spisbu pre vybrané publikum (formálne vybrúsená legenda Život svaté Kateřiny) a na demokratickejšie diela určené pre širší okruh (Legenda o sv. Prokopovi, zo svetskej epiky napríklad rytiersky príbeh Tristan a Izolda). Didaktickú poéziu, ktorá formovala dobový ideál rytiera a panovníka, pestoval šľachtic Smil Flaška z Pardubíc ( alegorická skladba Nová rada).

Zachovala sa žiacka aj milostná lyrika (Závišova píseň). Mestský život zachytávajú satirické a výchovné skladby Podkoní a žák, Satiry o řemeslnících a konšelích (asi 1370). Krízové prvky feudálneho poriadku pranierovali ľudoví kazatelia. Husovi predchodcovia (napr. Jan Milíč z Kroměříže). K českému čitateľovi sa svojimi nábožensky vzdelávacími spismi obracal Tornáš Štítný ze Štítného. Latinská literatúra doznieva predovšetkým v kronikárstve (Kosmovi pokračovatelia - Petr Žitavský a.i.).

Začína sa rozvíjať aj krásna literatúra napríklad Pasionál, Kronika trojanská, považovaná za prvú českú tlačenú knihu (r.1468), Tkadleček (zač. 15. st., reflexívna próza vysokej úrovne).

Jan Hus

Husitské revolučné hnutie priblížilo literatúru ľudu, počeštila sa bohoslužba, vznikali bojové piesne (Kdož jsú boží bojovníci). Hlavným tlmočníkom názorov ľudových más sa stal Jan Hus (umučený cirkvou roku 1415, spisy Postila, Knížky o svatokupectví a i.). Odsúdil bohatstvo, svetskú moc cirkvi, obracal sa proti predaju odpustkov. Jan Hus mal dar prostého, presvedčivého podania, ľudu zrozumiteľného.

Po likvidácii husitského revolučného hnutia ešte doznievajú náboženské polemiky (traktáty, manifesty, satiry) a dozrieva dielo svojrázneho náboženského mysliteľa Petra Chelčického (+ 1460; Sieť viery, O trojiem lidu a i.). Jeho názory odsudzujúce svetskú moc cirkvi a hlásajúce „nepriečenie sa zlému" ocenil v 19. storočí L. N. Tolstoj. V čase Jiřího z Poděbrad sa rozvíjala predovšetkým právnická literatúra (Ctibor Tovačovský z Cimburka, + 1449) a stúpal podiel zábavného čítania. Renesančné problémy slobody, spravodlivého usporiadania sveta, pomeru k autorite sa v českej literatúre riešili vo vzťahu k náboženstvu. Tie renesančné smery, ktoré zdôrazňovali dôveru v rozum, individualizmus, radostné pozemšťanstvo, prenikali len veľmi vzácne (renesančné rozprávanie Hyňka z Poděbrad). Humanistický prúd sa v Čechách rozvíjal jednak v línii latinskej tvorby (Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic), jednak v českej (Viktorin Kornel ze Všehrad). Prekvitala aj náboženská literatúra (kancionály).

Veľký rozmach literatúry nastáva od polovice 16. storočia. Ide o mravoučnú a populárno-náučnú tvorbu (Kronika Václava Hájka z Libočan + 1553), veľmi obľúbené boli cestopisy (Václav Vratislav z Mitrovic). Edičné úsilia sa sústreďujú predovšetkým okolo spisovateľa a majiteľa tlačiarne Daniela Adama z Veleslavína (+ 1599). Význačnú úroveň dosahovala literatúra utváraná v prostredí jednoty bratskej, ktorá nadväzovala na odkaz Petra Chelčického. Dokončil sa vynikajúci preklad biblie (Bible kralická), ktorý na mnoho rokov uzákonil český jazyk. Jan Blahoslav, biskup jednoty bratskej a reformátor jej školstva, má podiel na kancionáloch (Šamotulský kancionál), na prácach o histórii jednoty a na stanovení pravidiel básnictva (Musica). Svetské básnictvo predstavuje satirik Mikuláš Dačický z Heslova (Prostopravda). Pre divadlo sa písali biblické hry, ale aj frašky zo života ľudu (Sedlský masopust). Prozaické ľudové čítanie, tzv. knižky ľudového čítania, obmieňa stredoveké a renesančné látky (Faust a pod.).

Po víťazstve protireformácie (1620) zažala katolícka cirkev a predovšetkým jezuitský rád nápor proti husitským a reformačným tradíciám vo vedomí ľudu. Literatúra sa stala nástrojom protireformačnej propagandy. Významní tvorcovia museli opustiť vlasť, napríklad historik Pavel Skála ze Zhoře a Pavel Stránský, autor encyklopedického spisu O státě českém (1634), ale predovšetkým svetový zjav Jan Amos Komenský (1592-1670), ktorý popri dielach s náboženským obsahom a zakladateľských pedagogických prácach sa uplatnil aj ako básnik, dramatik a autor významnej alegorickej skladby Labyrint sveta a raj srdca.

Na domácej pôde vznikali mravokárne a satirické skladby (Satira na čtyři stavy) a duchovná pieseň blízka ľudovému cíteniu (Adam Václav Michna z Otradovic).

V druhej polovici 17. storočia nastal hlboký úpadok českej literatúry, väzba s tradíciou sa pretrhla, novo vznikajúca jezuitská literatúra (Felix Kodlinský, + 1678 - Zdoroslavíček) nezapustila korene medzi ľudom. Ten aj napriek prenasledovaniu tajne zotrvával v evanjelickom náboženstve, zo zahraničia sa tajne dopravovala nekatolícka náboženská tlač. Obľubu si získali kroniky (Jan František Beckovský, Tomáš Pěšina z Čechorodu). Vlastenecký záujem prenikol aj do jezuitského rádu (Bohuslav Balbín, + 1688 - latinský spis o českej vzdelanosti Učené Čechy).

Nové oživenie českej literatúry nastáva až na konci 18. storočia, keď sa kríza feudalizmu prehlbuje a objavujú sa prvky nových, kapitalistických vzťahov. Začína sa obdobie národného obrodenia. Pribúdajú vedecké práce o národnej minulosti (Gelasius Dobner, František Martin Pelcl, predovšetkým však Josef Dobrovský, 1753-1829, vynikajúci filológ a zakladateľ slavistiky). Nové myšlienky rozširuje medzi ľudom zábavná a vzdelávateľská literatúra, ktorú vydával Matej Václav Kramerius.