Divadelné hry a hudba za feudalizmu

Hudba za feudalizmu

Divadelné hry a hudba za feudalizmu - prvky divadla nachádzame v ľudových zvykoch a obradoch už v prvotnopospolnej spoločnosti, niektoré sa udržali v dedinskom prostredí mnoho storočí. V období feudalizmu sa rozvíjalo od 12. storočia cirkevné divadlo, ktoré klérus využíval na propagáciu náboženských myšlienok medzi negramotnými veriacimi (napr. Hra tří Marií). Spočiatku sa používala latinčina, od 13. storočia prenikala do týchto hier čeština.

Ako herci sa už uplatňovali nielen kňazi, ale aj laici, predovšetkým študenti. Do hier sa dostáva množstvo svetských prvkov, kritika spoločenských neduhov, aj nejeden hrubší výraz, ba aj výjav (napr. staročeský Mastičkář zachycujúci vo vulgárnej forme nákup mastí pre Kristovo telo u výrečného obchodníka). Divadelné hry potom vykázali z kostola a hrali sa na námestiach. Husitské revolučné hnutie ich vo svojej mravnej prísnosti odsudzovalo a prenasledovalo.

V renesančnom období sa najmä na školách hrali biblické hry v českom jazyku. Okrem starozákonných príbehov sa občas uplatnili aj motívy zo súčasného života, ťažkanie si na nespravodlivé rozdelenie svetského bohatstva (Pavel Kyrmezer). Hrali sa aj historické hry Don Campanus Vodňanský), latinské hry sa uvádzali z pedagogických dôvodov. Možnosti, ktoré poskytujú divadelné predstavenia pre výchovu, pochopil predovšetkým pedagogický reformátor Jan Amos Komenský (Schola ludus).

Po bielohorskej porážke nastal úpadok českého divadla, udržovalo sa len na dedine (Rakovnická hra vánočni, diela moravského kantora Jana Tomáša Kuzníka). Na bohatých šľachtických sídlach sa uplatňovali talianske opery hrané zväčša cudzími spoločnosťami, ale niekedy aj súbormi zostavenými zo zamestnancov.

Cirkev využívala na podporu protireformácie náboženské hry (tzv. jezuitské divadlo). V mestách vystupovali kočovné talianske, nemecké aj anglické súbory, ktoré občas naštudovali hru aj v češtine.

Profesionálne divadlo v českej reči vzniklo až v čase národného obrodenia.

Hudba má dávnu tradíciu už od praveku, kedy sa česká ľudová hudobná tvorba začína rozvíjať ako cirkevná hudba. Od polovice 9. storočia sa objavuje predovšetkým slovanský cyrilometodejský spev byzantského pôvodu a rímsky gregoriánsky chorál, ktorý so zánikom staroslovienskej bohoslužby prevládol. Dokladom o jeho úrovni je misál vyšebrodského kláštora z konca 12. storočia.

Vrcholný rozvoj dosahuje cirkevný spev v čase Karola IV., keď sa popri gregoriánskom chorále dočasne objavuje aj slovanská liturgia.

Svetská hudba má najstaršie korene v tvorbe minnesängrov na pražskom dvore (Heinrich von Meissen v 13. st., Guillaume de Machaut na dvore Jána Luxemburského). Česká svetská umelá tvorba je zastúpená v druhej polovici 14. storočia anonymnými skladbami. Dřevo se listem odievá, Andělíku rozkochaný, Otep myrhy. Podľa mena poznáme tvorcov svetských piesní Jana z Jenštejna a Záviša ze Zap.

Najvýznamnejším českým hudobným prejavom 15. storočia je husitský spev (bojovné piesne Kdož jsú boží bojovníci, Povstaň, povstaň, veliké město Pražské), na ktorý nadväzuje spev jednoty bratskej (hymny, kancionály). V 15. a 16. storočí pôsobili v Čechách tzv. literátske bratstvá, ktoré rozvíjali vokálny viachlas.

Na mnohých šľachtických sídlach vznikli zámocké kapely (Rožmberkovci). Renesančnú hudbu ovplyvnila nizozemská a benátska tvorba (Jiří Rychnovský, Kryštof Harant z Polžic). Spomedzi tvorcov českej barokovej hudby vynikol v 17. storočí Adam Václav Michna z Otradovic a o storočie neskôr skladateľ Bohuslav Matěj Černohorský a jeho škola (Jan Zach, František Xaver Brixi a i.).

Základ českej hudobnosti v 18. storočí položila skladateľská a pedagogická činnosť českých vidieckych kantorov. Výsledky ich pôsobenia sa prejavili vo forme význačného podielu českých komponistov na tvorbe európskeho hudobného klasicizmu. V prípravnom období klasicizmu sa predovšetkým uplatnil František Václav Miča (1694-1744, autor symfónií, kantát a oratórií pôsobil ako zámocký kapelník v Jaroměřiciach n. R.) a Jan Václav Stamic (1717-1757, kapelník v Mannheime a zakladateľ tzv. mannheimskej školy).

V ranom klasicizme bola známa rodina Bendovcov, osobitne Jiří Antonín Benda (1722-1781, zakladateľ scénickej melodrámy, autor opier, koncertov a symfónií, pôsobil v Gothe), a Josef Mysliveček (1737-1781), ktorý pôsobil v Taliansku, kde dostal meno Il divino Boemo („božský Cech"), autor opier Semiramis, Bellerofonte a symfónií.

Obdobie vrcholného klasicizmu predstavuje Jan Ladislav Dusík, Jan Václav Vořišek a Antonín Rejcha (pôsobil v Paríži). Medzi domácich skladateľov klasicistického obdobia patrí aj pražský priateľ a hostiteľ W. A. Mozarta František Xaver Dušek (1731-1799), zakladateľ českej klavírnej školy.